Nezabudnuteľné zážitky zo Srí Lanky

"Srí Lanka, ostrov rôznych tvárí a chutí...s divokou nedotknutou  prírodou plnou endemitov...

...ale i poznačený preľudnením a často nešetrnými zásahmi do ekosystému...

Ostrov starostlivo udržiavaných čajových plantáží a ryžových políčok, ostrov plný chrámov, pagod, mešít... a Budhov...
...stále usmiatých a divnehlavoukinkajúcich domorodcov mnohých nezlezených kopcov a skalných stien, presne na toto sme sa pri našej „expedícii“ zamerali.

Vyzbrojení asi 30kg lezeckého matrošu (vrátane vŕtačky a nitov) sme začiatkom novembra vyrazili na požičanom aute za skalnými výzvami z hlavného mesta Kolomba...v ľavom pruhu! (Všetka česť šoférovi výpravy Mišovi v premávke, kde sa vedľa seba na „2-prúdovke“ vojde vedľa seba auto, 2 tuktuky, 3 bicyklisti a ešte to celé obehuje autobus.)

Informácii o srílanskom climbingu je minimálne a aj tých zopár sa ukázalo ako riadne zmätúcich.

Pri tom, ako sme sledovali kusé informácie z internetu a zaujímavé tipy od miestnych, sme prebrázdili veľkú časť ostrova... Hľadanie nás zaviedlo aj na Koniec sveta – World´s end na centrálnej náhornej plošine Horton Plains...

...k najdlhším srílanskym vodopádom – 270m  Bambarakanda, neďaleko mestečka Haldummulla...

Tu sa naskytli asi najlepšie podmienky pre skalné lezenie. Avšak miestne autority nám to aj napriek niekoľkohodinovému vyjednávaniu nepovolili, v dôsledku nedávných tragických udalostí v neďalekej Koslande, kde zosuv pôdy zabil niekoľko desiatok obyvateľov.

Sklamaní sme namierili na juh..cestou okolo Národného parku Yala sme ledva zdrhli slonom, ktoré sa rozhodli prechádzať cez cestu v tom čase ako aj my...

Spanie na balvanami posiatej pláži v Kirinde malo svoje čaro, hlavne teda pre miestne moskyty, ktorým sme nedobrovoľne pomohli k ďalšiemu množeniu sa.

Všetka chuť si aspoň trochu zabouldrovať nás prešla s nástupom dennej horúčavy..

Naša ďalšia cesta nás zhodou rôznych okolností zaviedla pre zmenu na východnú stranu. Zrazu sme sa ocitli v moslimskej prioceánskej dedinke Nintavur uprostred rybačky, kde obrovské siete vyťahujú na dvoch stranách snáď všetci muži, chlapci i starci z osady. Chalani neváhali a pribehli im na pomoc...za to si vyslúžili maličký podiel na úlovku, ktorý sme potom varili rovno na pláži, čím sme sa stali riadnou miestnou atrakciou :-)

Keď už som pri tých plážach...zavialo nás to ešte na juh do Mirissy, ktorá sa akurát pomaly prebúdzala do novej sezóny. Pár dní sme si užívali surferské vlny a miestne drinky.

Poriadnou zmenou potom bola návšteva poloostrova Kalpitiya na východnom pobreží. Pár rybárskych dediniek, prázdne romantické ekorezorty pre turistov a rozpálený piesok na plážach bez jedinej vlnky (inak vraj pre zmenu raj pre windsurfistov a kitistov). Asi jedinou možnosťou ako sa trochu schladiť, je vybrať sa na pozorovanie delfínov na rýchlom člne.

Naše ďalšie kroky smerovali opäť do vnútrozemia, tento krát smer Kandy a Knuckles Range – menej navštevované ale o to divokejšie hory. Natrafili sme tu na skvelých rangerov, spomeniem aspoň Raviho a Ranjana, ktorých naša lezecká misia tak nadchla, že boli ochotní vo všetkom pomôcť. Hneď mali pár tipov, kde by sa podľa nich dalo niečo vyliezť.

A tak sme sa vybrali v 100°vlhku a 35°C v tieni, po adrenalínovej jazde na korbe džípu, skrz riadnu džungľu, plnú pijavíc, ostnatých stromov a režúcich tráv, k úpätiu hory Allaegale („zemiaková hora“ v prekl.).  Obdivovala som našich sprievodcov, ktorí to šli boso alebo vo flipflopoch (inak najtypickejšia obuv srílančanov). 

Bohužiaľ sme po asi 4 hodinách lopotenia sa v tejto naturálnej saune skonštatovali , že je to slepá ulička...skala stále „zelenšia“, prístup stále horší a blížila sa búrka. Tej sme nakoniec stihli ujsť a schovať sa v prístrešku pre zberačky čaju.

Po daždi boli miestne pijavičky obzvlášť agresívne, útočili na nás zo všetkých strán...kto nemal na sebe prisatú pijavicu, nebol na Srí Lanke :-)

Ešteže miestni rangeri vedeli ako na to - celý čas sme si striekali na nohy zriedenú dezinfekciu, ktorá aspoň väčšinu potvoriek zastavila.

O ďalšom postupe sme sa rozhodli dosť intuitívne. Miestni nám rozprávali o majestátnom skalnom kopci v tvare pyramídy, opradenom legendami  a ukrytom v srdci Knuckles Range. Ja, Mišo a Ranjan ako náš sprievodca, sme sa rozhodli pozrieť sa na túto záhadnú skalu bližšie.

Ešte ten predvečer sme vyrazili autom, až pokým sa dalo. V noci, v hustej hmle, daždi , stále dokopca a tušiac priepasť na strane, to bolo riadne strašidelné. Spali sme v opustenom, polovytopenom domčeku, ale keď sme sa zabývali a navarili si, bolo to celkom útulné.

Na druhý deň sme pokračovali v najatom tuktuku cestou-necestou stále hlbšie do hôr. Pred nami sa otvárali nádherné panorámy, zelená kopce, vodopády, divoká rieky...a občas nejaká chajda s kozami. A tomu všetkému kraľovala vysoká trojuholníková hora Lakaegale – náš cieľ. Cesta končila v prastarej dedinke Mimuree, kde si ľudia dopestovali alebo našli v prírode všetko čo potrebovali k životu.

Z mrakov vynárajúca sa Lakaegale pôsobila magicky. Krásna, snáď aj kilometrová stena, na začiatku zdá sa dokonca mierne previsnutá. Vraj sa na túto horu premenil posledný srílanský vládca...a naozaj, zdá sa, akoby vrchol tvorila  skamenelá postava.

Škoda, že časová tieseň a niekoľkodňový neutíchajúci dážď, nám nedovolil spoznať túto miestnu krásku. V pláne však máme sa po tento  prvovýstup (centrálnou stenou) vrátiť.

Ranjan nás ubytoval u miestnych milých ľudí a keďže stále pršalo, ničlepšie ako miestna obdoba canyoningu na miestnej dravej riečke nás nenapadlo.

A tak sme si fajne zaskákali, zaplávali a dokonca zaštandili a zlanili jeden väčší vodopád.

Už druhý deň sme sa museli s týmto prekrásnym a pokojným miestom rozlúčiť a najveselší tuktukár na svete nás zaviezol k nášmu autu.

Predposlednú noc na ostrove sme prečkali opäť v polovytopenom domku. Ale keďže sme si po autobusárovi nechali doniesť arak  (tak sa to v týchto odľahlých končinách robí:), bolo celkom veselo. A chlapi navarili úžasnú večeru.

Ráno cestou do civilizácie sme museli prekonať niekoľko nových zosuvov pôdy... ale už sme si na to snáď aj zvykli.

Už len menšia zastávka kvôli vyvretej vode z chladiča a väčšia zastávka u Ranjana doma, kde sme sa rozlúčili a večer sme sa zvítavali s Maťom a Tiborom v Negombe.

Posledné pikantné „rice and curry“, ajurvédska masáž, čajovo-korenisté darčeky a... hajde domov."

 

- účastníčka expedície Lydka Richnavská (30) - lezkyňa, doktorka

 

Niečo málo o členoch expedície sa dočítaš tu.